Severomacedónske Skopje je mimoriadne miesto. Akoby sa v ňom miešalo všetko. Staručké kamenné uličky osmanskej Čaršije, lenivosť malých kaviarničiek, desiatky sôch, vôňa dobrého jedla, moderné bulváre a nové štvrte s nádychom 21.storočia. Skopje je ako Balkán. Obrovský mix všetkého. Prvé čo si človek všimne je to ako je Skopje krásne zasadené. Naokolo sa dvíhajú zelené kopce, údolím preteká rieka Vardar a všetko pôsobí naokolo malebne. Hoci susedí Severné Macedónsko s moslimským Albánskom aj Kosovom, tak si zachováva už po stáročia svoje kresťanské dedičstvo a cítiť to už z diaľky, pretože priamo nad mestom stojí na pahorku zapichnutý obrovský Kríž milénia. Osadili ho sem ešte v roku 2002 a odvtedy patrí medzi symboly Skopje. V kontraste s ním sa nad starou Čarišijou dvíha niekoľko štíhlych minaretov. O tom to však je, o tej tolerancii, ktorá tu nad strechami Skopje poletuje od nepamäti. Hlavné mesto je spleťou niekoľkých svetov, no ak si má človek vybrať ten najlákavejší, vyberie si staré srdce Skopje, ktoré bije v uličkách Čaršije. Naproti kamennej zvonici kostola stojí Çifte Hamam, kúpele aké stavali osmanskí Turci. Aj sem sa dostali na svojich výpadoch do Európy a nechali tu kúsok svojej kultúry. Strop kúpeľov ozdobili niekoľkými malými kupolami, aby nimi mohlo dnu prenikať slnečné svetlo. Staré Skopje má len jednu radu. Nechajte sa unášať atmosférou. Osmanská pečať mesta sa nedá prehliadnuť a v úzkych uličkách niekoľko krát vykuknú štíhle minarety ukončené zaostrenou špičkou. V stredoveku bolo Skopje vriacim kotlov mnohých národov a každý tu po sebe niečo zanechal. Stúpate a klesáte dláždenými uličkami a po oboch stranách majú obchodníci svoje výklady. Niektorí sedia vonku v tieni, poťahujú si z fajky, iní sa zhovárajú medzi sebou a ďalší sa snažia okoloidúcim niečo predať. Macedónci pôsobia na prvý dojem sympaticky. Usmievajú sa a sú otvorení voči cudzincom. Bazár vonia raz koreninami, bylinkami, inokedy zase naokolo rozvoniava mydlom či sa za sklom lesknú zlaté ozdoby. Nechýbajú tu ani malé kaviarničky, ktoré poskladali len z niekoľkých stolov. Muži si sem sadnú, rozložia karty alebo stolnú hru tavla a pri malom pohári silnej kávy zabúdajú na čas. Za rohom stojí malý kostol Spasenia a pred ním sa otvára námestie ozdobené fontánou. Jeho zvonica nepresahuje minarety, pretože počas osmanskej éry bolo zakázané, aby sa kríže vypínali vyššie než polmesiace. Nielen náboženstvá sa v starom Skopje zlievajú dokopy, ale aj ľudia. Krásne dievčatá s čiernymi očami a tmavými vlasmi kráčajú ulicami v krátkych sukniach a za nimi sa presúva skupinka ich rovesníčok so šatkami na hlavách. Počas obeda sa na ulici premávajú vône zo všemožných podnikov. Tradičným macedónskym jedlom je tavče gravče, teda zapečené fazule v hlinených miskách. Ako príloha sa servíruje nakrájaný biely chlieb, aby si ho mohol človek namáčať do šťavy. Vonku na stoličkách sedia rodiny, páry, výletníci a keby sa zosúladili pri udieraní príborov o taniere, bol by z toho vcelku príjemný koncert. Tavče gravče chutí výborne a čašník ešte nezabudne odporučiť miestne víno. V Macedónsku má vinárstvo pevné korene a dodnes sa miestni nevedia dohodnúť so susednými Grékmi, kto ho robí lepšie.
Nad Skopje a starými uličkami Čaršije sa objaví kamenná pevnosť Kale. Je neprehliadnuteľná a z histórie vieme, že tu stála už počas Byzantskej ríše, kedy v 6.storočí vládol významný panovník Justinián. V toku storočí zmenila svoj výzor, no povedzme, že tak ako vyzerá dnes vyzerá už takmer tisíc rokov. Mohutné hradby pritiahnu turistov bližšie, ale vo vnútri je pevnosť rozpadnutá a nahlodaná časom. Z diaľky vyzerá pompéznejšie a monumentálnejšie. Dole na hranici medzi starým a novým Skopje si ticho tečie rieka Vardar. V celej krajine už niet väčšej a dôležitejšej rieky. Akoby ona prinášala do mesta život a jej breh patrí právom k najživším miestom celého Skopje. Jednak tu vyrástla promenáda plná lákavých kaviarní či reštaurácii, ale nábrežie sa rozlieva aj do moderného Macedónskeho námestia. Dominuje mu neprehliadnuteľná socha Alexandra Veľkého. V histórii mi prischlo aj meno „Macedónsky“ a Macedónčania ho považujú za svoju najväčšiu historickú osobnosť čím samozrejme vždy hnevajú susedných Grékov. Socha je obrovská a zachytáva Alexandra na koni pričom symbolizuje 20.výročie macedónskej nezávislosti. Ak sa na tomto mieste človek poobzerá okolo seba, tak si všimne, že sôch je tu akosi priveľa. Nie je to len pocit. Veď koniec koncov o Skopje sa hovorí dnes ako o mieste plnom sôch. Všetko to súvisí s veľkou prestavbou centra mesta v posledných rokoch a po nej prišla na rad výzdoba. Dnes tu teda na nábreží Vardaru stojí snehobiela socha cisára Justiniána sediaceho na tróne, na opačnej strane rieky stoja pri sebe Cyril s Metodom, za nimi sa vyníma na stĺpe obrovská socha Filipa II. otca Alexandra Veľkého a svoje miesto tu našiel aj bulharský cár Samuel so svojim žezlom. Akoby to nestačilo, stačí sa pozrieť na neďaleký most vedúci k nádhernej budove Archeologického múzea a po oboch stranách ho lemujú sochy z macedónskej histórie. Nejednému sa zatočí hlava. Aj vďaka tejto výzdobe sa často Skopje smejú, že je hlavné mesto gýču, ale nie je to tak. Má to niečo do seba. Z Macedónskeho námestia vystreľuje peší bulvár. To, že neďaleko ešte stojí moderná a vysoká brána Porta Macedonia, ktorá pripomína Víťazný oblúk už neprekvapí nikoho. Okrem butikov, podnikov, obchodov a pekných výkladov je tento bulvár známy aj Matkou Terezou. Tá sa dokonca tu v Skopje narodila a miestni na to nezabudli. Pamiatka na ňu je stále živá a dnes tu nájdeme jej pamätný dom neďaleko paláca Ristik. Nositeľka Nobelovej ceny za mier má dokonca v Skopje aj svoju vlastnú sochu. Večer sa však určite treba vrátiť k brehom rieky Vardar. Skopje svieti ako drahokam. Každá socha, každý most, budova, pevnosť. Všetko žiari a uličky a námestia opäť zvedú človeka k tomu, aby nimi znovu prešiel. Príjemne unavený si potom sadne do podniku pri rieke a vychutná si miestne dobroty. Skopje sa takto premení na jedno z najpríjemnejších miest Európy.
Nielen Skopje, ale viaceré miesta v Severnom Macedónsku stoja za to, aby ste sa do nich pozreli. Jedným z nich je zaujímavé mesto Tetovo ležiace na severozápade krajiny, kam trvá cesta z hlavného mesta len necelú hodinku. Krajina sa vlní a zelené pahorky v diaľke sa nestrácajú. Tetovo je iné ako Skopje. Je menšie, provinčnejšie, obývajú ho najmä Albánci a hovorí sa o ňom ako o moslimskom meste. Už z diaľky si človek všimne, že sa nad mestom dvíhajú skôr minarety než kostolné veže. Keď sa priblížia, Tetovo je na dosah ruky. Akoby tu zastal čas. Kým v Skopje sa centrum mesta oblieka do mramoru a rastie tu socha za sochou, Tetovo sa za posledných dvadsať či tridsať rokov nezmenilo. Socialistické paneláky lemujú cestu z hlavnej autobusovej stanice, no pod nimi sa koncentruje život. Je zaujímavé sledovať bežné výjavy zo života. Obchodníci sa vyložili na drevené lavičky a ponúkajú med, oriešky, datle, ovocie, figy, ale nájde sa aj ryža, mydlá, topánky či oblečenie. Čím bližšie je človek k centru, tým príjemnejšia je zástavba na okolo. Riečka Pena raziaca si cestu zo zelených kopcov neďalekého pohoria Šar sa dostane do mesta a to je znakom, že sa začína odvíjať pomyselná hranica starého Tetova. Na jej brehu našiel svoj domov starý, kamenný hammam, ktorý pripomína starobylý kláštor. Keby pri ňom nebola tabuľka, za kláštor by si ho vymenil takmer každý cudzinec. Osmani vybudovali podobných hammamov tisíce po celej svojej obrovskej ríši. Kto sa dostane sem do Tetova, ten túži vidieť na vlastné oči jednu jedinú pamiatku. Je ňou mešita Šarena Džamija o ktorej sa hovorí, že najfarebnejšou mešitou celého Balkánu. Ukrýva sa v zelenom parku plnom stromov, kam si chodia domáci posedieť ak chcú utiecť pred slnkom. Mešitu Šarena Džamija postavili v 15.storočí a jej neprekonateľná krása na prvý pohľad vyráža dych. Pripomína namaľovaný obrázok. Jej telo pokrývajú farbené tabuľky vyplnené ornamentmi a každá tabuľa je inej farby, aby vytvorili šachovnicu. Nad stavbou stojí jeden jediný minaret šedej farby, akých by sme v Istanbule našli stovky. Na lavičke pred mešitou sedia traja dedkovia a zhovárajú sa. Muži si posadali aj do tieňu pod stĺpy pred vstupom do svätostánku. Interiér veľmi maličký, traja muži sa v tichosti modlia a v rohu miestnosti sedí na zemi starší imám. Mešitu naozaj zdobí nádherná výzdoba. Geometrické útvary, kaligrafie, rastliny a maľby.
Ak sa v Skopje spýtate domácich, kam by ste sa mali vybrať v Severnom Macedónsku, takmer každý vám odpovie, aby ste navštívili Ohrid. Jeho meno nepatrí medzi najznámejšie svetové destinácie, ale to len preto, že svet Ohrid ešte len spozná. Nielen mesto samotné fascinuje, ale je to predovšetkým poloha na brehu Ohridského jazera, ktorá priťahuje ľudí. Je najkrajším jazerom v krajine a niet divu, že nosí lichotivú prezývku „macedónske more“. Cesta zo Skopje k brehom jazera trvá niečo cez tri hodiny. Nebolo by to tak veľmi ďaleko, ale cesta sa kľukatí a stúpa do priesmyku Straža vo výške 1200 mnm. Za oknom môže cestujúci sledovať krajinu posiatu kopcami, no aj to ako sa do údolí dostali menšie či väčšie mestečká. Ohrid je skutočné macedónske letovisko. Sudičky ho obdarovali unikátnou polohou. Leží na brehu jazera, jeho domy a ulice sa rozbiehajú do vnútrozemia a stúpajú nahor na neďaleký kopec. Promenáda posiata niekoľkými sochami medzi ktorými nechýba Kliment Ohridský s maketou kláštora v rukách a Cyril s Metodom, lemuje jazero. Je čisté, priezračné a dokonca patrí medzi najhlbšie jazerá celej Európy. Na brehu stojí zaparkovaných niekoľko lodí. Ráno sa vracajú rybári a o pár hodín sa na loďkách vozia turisti, aby si pozreli neďaleký kláštor alebo si len tak oddýchli na maličkých vlnkách. Na jeho druhej strane sa dvíha Albánsko. Ohridské jazero je dnes prirodzenou hranicou medzi oboma krajinami. Ohridské jazero má aj svoje pláže, no tie sú ukryté mimo centra mesta. Miestni sem chodia na letné dovolenky a trávia oddych pri svojom „mori“. Záliv v ktorom postavili Ohrid má tú výhodu, že na výbežok kde sa rozprestiera staré mesto je z promenády priam rozprávkový pohľad. Staré domčeky sú vtesnané vedľa seba do strmého svahu a nad nimi tróni kamenný hrad ozdobený červenožltou macedónskou vlajkou. Okrem iných zaujímavostí je dokonca toto miesto aj na prestížnom zozname UNESCO. Už len fakt samotný by stál za to, aby ste sa vydali na jeho návštevu.
Najkrajšia často Ohridu nie je tá, kde sa rozlieva široký, moderný bulvár plný podnikov, reštaurácii, diskoték či barov, ale stará štvrť stúpajúca na pahorok pretkaná kamennými uličkami v ktorých zavládlo ticho. Staré mesto sa môže navonok javiť ako labyrint, kde neplatia pravidlá zástavby a uličky sa rozbehli tam, kam chceli. Prepletajú sa, vtekajú do seba a vpíjajú sa do kopca, akoby sa ho už nikdy v živote nechceli pustiť. Aj kvôli týmto starobylým uličkám, pahorku na ktorom Ohrid vyrástol, ale aj pre jeho náboženský význam sa mesto lichotivo prezýva „macedónsky Jeruzalem“. Pôsobí ako svet pozliepaný zo starých, kamenných fasád, hranatých zvoníc, kostolných veží a obrovských kupol. Je veľmi príjemné sa tu potulovať a zabúdať na čas. Každý dom akoby bol pamiatkou a keď sa medzi ne zamiešajú aj rodinné podniky a vy sa tu ocitnete v čase obeda, tak bez jedla pokračovať neviete. Macedónsko vôbec nie je drahou krajinou a tak si môžete dopriať návštevy reštaurácii ako bežnú vec. Sadnete si do uličky, na stole pristane pohárik domáceho vína, grilované kúsky mäsa, chlebové placky, grécky šalát a hneď ste súčasťou života starého mesta. Neďaleko stojaci kostol sv.Sofie nepatrí len medzi najvýznamnejšie svätostánky Ohridu, ale dokonca celého Severného Macedónska. Postavili ho niekedy v 9. či 10.storočí a hoci sa počas osmanskej epizódy dejín ozýval nad jeho kupolami muezzín s ťahavou modlitbou, dnes slúži opäť ako kostol a kultúrna pamiatka. Vnútro je vyplnené živými freskami stredovekých maliarov. Odrazu sa domčeky starého mesta skončia, ale v diaľke pokračuje ďalšia zástavba. Stačí pokračovať ďalej a cestička bude viesť okolo skalnatého pobrežia s penziónmi a malými, ukrytými plážami. Sem tam niekto kráča smerom k lesíku z ihličnatých stromov, ale nie len kvôli prechádzke. Na jeho okraji totiž stojí slávny kláštor sv.Jána. Postavili ho v maličkej dedine menom Kaneo. Tvorí ju len niekoľko domov, no kláštor umiestnili na okraj skalnatého útesu. Možno ani vtedy netušili, že pohľad na neho priláka toľko ľudí. Ide o najfotogenickejšiu stavbu celého Ohridského jazera. Popod malú bránu sa vstupuje na nádvorie kláštora. Podľa legendy ho mali postaviť už v 13.storočí, no dodnes neprestáva fascinovať, pretože nie je isté či tomu tak skutočne bolo a v priebehu histórie sa dokonca zabudlo aj na to, kto ho dal postaviť. Jeho interiér je miniatúrny a celá výzdoba sa sústreďuje na ikonostás, vedľa ktorého horia tenučké sviečky. Kňaz odetý v tmavej, čiernej sutane sedí v rohu kláštora a dáva pozor, aby sa tu dodržiavalo posvätné ticho. Práve to ticho ktoré sa vznáša nielen tu, ale aj nad celým Ohridom a jazerom je krásne. Ticho a pokoj. Aj takto si človek bude pamätať Severné Macedónsko, hoci zážitkov bude v hlave víriť omnoho viac.
