Libanon nikdy nebol obyčajnou krajinou a vidíme to aj na tom, že dodnes tu poznajú až 18 rôznych náboženských vetiev. Viac než 60 percent obyvateľstva sa hlási k islamu, ktorý sa tu delí na dva hlavné prúdy, no zvyšok Libanoncov patrí pod viaceré kresťanské prúdy. Napočítali by sme ich tu až 13 a to je na krajinu, ktorá je štyri krát menšia než Slovensko, naozaj úctyhodný výkon. Tými najznámejšími kresťanmi v Libanone sú Maroniti, ktorých počiatku siahajú už do 4.storočia a často sa o nich hovorí ako o potomkoch starovekých, takmer zabudnutých Feničanov. Na počiatku Maronitov sa má podľa príbehov objaviť mních Mar Maron, ktorý zomrel okolo roku 410 v Sýrii. Jeho postava odetá v ťažkom čiernom rúchu so štólou okolo krku a dlhou, šedivou bradou dodnes zdobí stovky maronitských kostolov nielen na Blízkom Východe. K Maronitom sa o niekoľko storočí neskôr prihlásil aj muž menom Jusúf Antún Machlúf. To ešte nikto netušil, že raz ho budú všetci poznať ako svätého Šarbela, jednu z najdokonalejších postáv kresťanských dejín 19.storočia na Blízkom Východe. Jeho postava láka dnes pútnikov zo všetkých kútov kresťanského sveta.
Cesta z libanonského Bejrútu na miesto, kde dnes leží kláštor s príbehom sv.Šarbela nie je ďaleká, no môže pokojne trvať aj dve hodinky. Najprv sa musíte vymotať z hlavného mesta, ktoré je notoricky zapchaté a vybrať sa pobrežím na sever. Už tu si človek dokáže Libanon zamilovať, pretože z jednej strany sa vlní hladiny Stredozemného mora a zo strany druhej sa dvíha krajina do zelených kopcov. Libanon má skutočne všetko, čo si krajina môže priať. Až ta za kopcami, ktoré oddeľujú more od úrodného údolia Biká leží tajomné miesto nasiaknuté svätosťou. Dodnes patrí k vyhľadávaným miestam a nemá núdzu o kresťanských pútnikov z celého sveta. Postava svätého Šarbela je magnetom už desaťročia.
Svätý Šarbel, teda Jusúf Antún Machlúf ako znie jeho oficiálne meno, sa narodil 8.mája v roku 1828 v malej dedinke Bkaakafra v severnom Libanone. Vyrastal v chudobnej rodine ako najmladšie spomedzi piatich detí a jeho detstvo tvoril aj fakt, že prišiel o otca ešte skôr akoby si na neho utvoril spomienky. Mal iba tri roky, kedy jeho otec Antún zomiera na následky ťažkej práce. Už od malička mu vštepovali základy kresťanskej viery a ako malého chlapca ho lákalo byť vonku sám, byť na pastvinách, kde rozmýšľal nad Bohom. Neskôr ho inšpirovali pustovníci z maronitského kláštora a zatúžil byť ako oni. Jeho matka mala pre neho nevestu, strýko chcel, aby pracoval, no Jusúf mal iný plán a tak odišiel z domu a prešiel premenou na „brata Šarbala“. Keď mal 25 rokov, dal mníšsky sľub a jeho svet sa nadobro zmenil. Vstúpil do kláštora sv.Marona v dedinke Annanya v libanonských horách a zotrval tam necelé dve desaťročia! Aj napriek tomu stále sníval o pustovníckom živote až sa mu napokon tento sen podaril splniť a v roku 1875 sa utiahne do pustovne sv.Petra a Pavla. Dlhé roky mu to jeho nadriadení nechceli povoliť a napokon sa mu to podarilo vďaka zázraku. Svätý Šarbel sa totiž v noci rozhodol napísať povolenie k tomu, aby mohol opustiť kláštor. Keď mu došiel olej v lampe, požiadal o jej naplnenie, no zo žartu mu do nej naliali vodu. Svätý Šarbel však lampu rozsvietil, zázrak bol na svete a vnímali to ako zásah z hora k tomu, že je pripravený odísť.
Kláštor sv.Marona v dedinke Annanya je dnes miestom, kde ja vlastnej koži ucítite akýsi zvláštny, no príjemný pokoj. Leží v nadmorskej výške 1200 metrov nad morom. Kedysi dávno sa tu rozprestierali pasienky a farmy plné zvierat, no neskôr odkúpili pozemky mnísi a tak sa tu zrodil kláštor, ktorý vošiel do dejín. Malou hračkou histórie sa stal rok 1828, pretože práve vtedy dokončili prvú časť kláštornej stavby. Na tom by nebolo nič nezvyčajné, keby sa presne v tomto roku nenarodil sv.Šarbel. Neskôr pribudli ďalšie a ďalšie časti kláštora a v roku 1974 pribudol na západnej strane areálu aj nový kostol. Nad hlavou sa dnes vypína zvonica kostola a všade naokolo sú rozsypané pahorky libanonských hôr. Sú zelené, plné života a definujú Libanon, ktorý je tak odlišnou krajinou, než všetky ostatné blízkovýchodné miesta. Keď tieto miesta občas v zime prikryje sneh, máte pocit, že ste sa ocitli v unikátnej rozprávke. Dnes je kláštor pútnickým miestom vďaka hrobke, ktorá patrí svätému Šarbelovi.
Ten v roku 1898 zomiera presne na Štedrý deň. Tu sa jeho zaujímavý príbeh mohol skončiť, no naopak, akoby tu len prešiel do ďalšieho dejstva. Niekoľko mesiacov po tom ako jeho telo spočinulo v hrobe sa odtiaľ vyrútilo svetlo, ktoré všetkých prekvapilo. Už vtedy mnohí hovorili o zázraku, no nikto si ho nevedel vysvetliť. Neskôr zistili, že jeho telo je v hrobke neporušené a dokonca z hrobky vyteká voda, hoci je jeho telo úplne suché. Pri ďalšom skúmaní objavili aj zvláštnu červenkastú tekutinu, no nikto nevedel, čo predstavuje. Počas desaťročí niekoľko krát exhumovali Šarbelovo telo a šokom bolo, že aj desaťročia po pochovaní bolo stále akoby zomrel len včera. V roku 1950 sa neznáma tekutina hromadila natoľko, až ju začali nazývať „olej svätého Šarbela“ a všetci verili, že má zázračné účinky. Nebolo treba veľa času na to, aby sa sem začali hrnúť pútnici zo všetkých kútov kresťanského sveta. Viera v zázraky, ktoré má Šarbel na svedomí bola však natoľko silná, že sa k jeho hrobke vydali aj moslimovia či ľudia iných vierovyznaní. Odrazu sa o Šarbelovi dozvedel celý svet a jeho vzácny olej sa dostal takmer všade. Spája sa s mnohými zázračnými uzdraveniami a čoraz viac sa objavovali zvesti o tom, že Šarbel má v sebe magickú moc. Podľa niektorých sa dosiaľ objavilo až 20 000 litrov zázračného oleja. Prešlo 67 rokov od jeho smrti a pápež Pavol VI. ho vyhlásil za svätého.
Tak čo, zlákal aj vás príbeh svätého Šarbela na to, aby ste navštívili Libanon a vydali sa po zaujímavých stopách na konci ktorých budú zázraky? Kláštor tu stále stojí s otvorenou náručou a víta pútnikov z celého sveta. Dnes môžete byť medzi nimi aj vy. Dáte si povedať?
